lugasexport

Pokračovanie jedenáste, po zlyhaní blogu! Coroner vstúpil do veliteľovej kancelárie a nemo sa spýtal, čo je nového. Veliteľ znechutene niečo nezrozumitelne zašomral. “Vidím, že moc sme sa od tej Meluzíny nedozvedeli.” “Myslíš tú Medúzu? V skutočnosti sa volá Mária a jej muž je ten známy staviteľ Sýkora. Nepovedala nič závažného, len že pred nahým Huuslim zdrhla domov. Vraj ju vyľakal, keď tak ako strelený zrazu od toho zrkadla odletel.” “Takže nám zostáva len ten Loveplow ako svedok. Kde je vlastne? Čo vieme o tom Amadeusovi? O tom treťom z bratov? Kto ho mohol a prečo? Čo sa tu vôbec deje?”  “Nemám ani šajnu, oni ho musia priviesť, veď spal u nás, v base, aspoň dúfam. Milada odviezla toho Amadea vlastne omylom, nikto to nezbadal, veď sú všetci traja ako vajcia, všetci na jedno kopyto. Ale samozrejme, nemalo sa to stať, budem to musieť prešetriť. Loveplow by musel byť ešte v cele”, dokončil svoj ranný rapport veliteľ. Vzal interný telefón. “Počúvaj, kde je…”, dvere kancelárie

Motto: Kawasaki som si splietol s Yokohamou. Obidve mena mi zneli akosi japonsky. Kawasaki syndrom som považoval za dráhu, kde sa skúšajú auta, možno aj motorky. Myslel som samozrejme na autodrom... Pri jednej ceste do krásnej zeme japonskej som ukázal ženičkám slávny Nihon Budokan, v Tokiu, kde som bohužiaľ nebojoval, judo som začal relatívne zavčasu a ako všetko ostatné nedokončil. Ale syndrómy sme našťastie nemali žiadne, skôr mindráky, aspoň ja... Potom sme cestovali vlakom ku druhej najväčšej soche Budhu, do Kamakura, tú som si zase neustále plietol s Kamasutrou! Budha je ohromný, aj ako socha. Práve bol hanami a celý chrám bol plný Japoncov. Cestou som pospával. Ako vlak zastal v Yokohama. tak som sa prebral. Tu som to mesto nečakal. Lebo si to dodnes pletiem s Kawasaki… Ty môj milý, snáď nechceš túto motorku. Kawasaki. Od včera o tom hovorí celý svet, vraj corona a Kawasaki Syndrome. Ale prosím ťa - ja jazdím predsa anglický Triumph! Verím totiž, že budeme trium