Kawasaki alebo Kamasutra?

Motto:

Kawasaki som si splietol s Yokohamou. Obidve mena mi zneli akosi japonsky. Kawasaki syndrom som považoval za dráhu, kde sa skúšajú auta, možno aj motorky. Myslel som samozrejme na autodrom...

Pri jednej ceste do krásnej zeme japonskej som ukázal ženičkám slávny Nihon Budokan, v Tokiu, kde som bohužiaľ nebojoval, judo som začal relatívne zavčasu a ako všetko ostatné nedokončil. Ale syndrómy sme našťastie nemali žiadne, skôr mindráky, aspoň ja...

Potom sme cestovali vlakom ku druhej najväčšej soche Budhu, do Kamakura, tú som si zase neustále plietol s Kamasutrou! Budha je ohromný, aj ako socha. Práve bol hanami a celý chrám bol plný Japoncov. Cestou som pospával. Ako vlak zastal v Yokohama. tak som sa prebral. Tu som to mesto nečakal. Lebo si to dodnes pletiem s Kawasaki…

Ty môj milý, snáď nechceš túto motorku. Kawasaki. Od včera o tom hovorí celý svet, vraj corona a Kawasaki Syndrome.

Ale prosím ťa - ja jazdím predsa anglický Triumph! Verím totiž, že budeme triumfovať…

Pretože som tam nebol prvý raz a bol som dosť unavený, sadol som si na lavičku za Budhom, tam sa neustále prelievalo more domácich s fotokamerami. Fotili niečo neviditeľné. Boli z toho vo vytŕžení. Niekto z nich mi to onedlho s nadšením preochotne vysvetlil. Hlúpemu dlhonosovi! Objektívy sa vrhali práve na tie dve miniatúrne čerešňové kvietočky, hoci všade kvitnú ich plné sady. Hanami všade, deň a noc.

Pretože: Tie dva kvietky rástli na úplne - na pohľad úplne - starom mŕtvom vyschnutom strome. Starý bol, mŕtvy nie. Vraj mal niekoľko sto rokov, možno som aj zle rozumel. Nepodstatné. Hlavne kvitol! Ako hmataeľný symbol reinkarnácie,

Symbol nekonečného života...